Dynamika únavy

Leto okrem prázdnejších ciest a miest so sebou prináša v niektorých profesiách pokles pracovnej zaťaženosti, pokojnejšie tempo a čas na regeneráciu. Viem, určite nie všade, ja však patrím do skupiny ľudí, ktorým voľnejšie tempo počas prázdnin príde ako fajn čas (hlavne ho vždy s radosťou očakávam).

Behám rád, nepravidelne, po cestách, hrádzach, v zime, v horku, ako sa mi zmyslí a občas sa pýtam sám seba – prečo vlastne? Zdravý asi som, schudnúť do plaviek je už neskoro, ani sa nepripravujem na hromadný beh naprieč Slovenskom. Keď vybehnem na svoju trať, tak po pár kilometroch (5-8) prichádzajú z útrob mojej mysle rôzne odpovede. V podstate sa sám sebe ospravedlňujem, že bežím vlastne len tak. Hovorím si – však je vonku pekne, urobím niečo pre svoje srdce, oddýchnem si, mapu behu odzielam na sociálnych sieťach, tam to niekto ocení… Na dvanástom kilometri ma začnú bolieť svaly a prehodnocujem všetky argumenty, prečo bežím. Po pätnástich minútach bolesti konečne prichádza šestnásty kilometer, keď chémia vo veľkom vypúšťa do obehu endorfíny a trochu adrenalínu. A zrazu mám pocit, že to dám, zvládnem to a podobné samoštartovacie a motivačné bla bla bla.

Prichádza devätnásty kilometer, už s myšlienkou nanovo nastaveného cieľa. Vzdialenosť polmaratóna bežím už na autopilota. Hlavne teraz nikoho nestretnúť, nechcem sa s nikým zhovárať, a nechcem aby ma niekto videl ako unavene vyzerám, ako miesto uvoľneného behu pajdám. 21,2 km a stop. Okamžite potrebujem strečing, kráčam domov a snívam o ovocí, sprche, o tom ako si ľahnem na posteľ a budem si už siedmy raz čítať knihu bez toho, aby som registroval jej obsah. Paráda, cítim sa šťastnejší… 

A znovu prichádza otázka, prečo to robím? Kde sa berie potreba k takémuto seba demolovaniu : ) Keď spokojne sedím na gauči a pripravujem si veci do práce, už zažínam tušiť odpoveď. Ako mnohí, mám to tak rád. Zvykol som si fungovať v dlhých obdobiach pracovnej záťaže, s nedostatkom spánku, prispôsobovať sa novým požiadavkam operatívne upravovať ciele a stíhať všetky termíny. Prácu ako aj behanie vyvažujem radosťou a hoci to nejde bez bolesti, vždy počítam s tým, že príde to obdobie oddychu a odmien. Dynamiku záťaže mám takto rád. 

O závislosti na bolesti a dobrovoľnom posúvaní si hraníc budem písať nabudúce.

Branislav Andreanský

Foto: FreeImages.com