3 mýty, ktoré prežili aj túto volebnú kampaň

Volebné kampane sa na Slovensku (vrátane menších miest) stále viac profesionalizujú. Kandidáti s ich volebnými tímami si najímajú konzultantov ako sme my, aby sme im nastavili príbeh a posolstvo, vymysleli kreatívne riešenia, ako ho dostať k voličom a najmä – vyhrali im voľby. Aj napriek rastúcej profesionalite však v kampaniach prežívajú niektoré mýty z 90-tych rokov. Niektoré sú na najlepšej ceste, aby prežili aj tento volebný cyklus. Ktoré?

Mýtus 1: Číslo je moje posolstvo

Nedávno mi volal rozrušený klient celý bez seba, že v lokálnom periodiku zverejnili zoznam kandidátov na primátora a poslancov s nesprávnymi číslami. Naliehal, aby sme začali čísla viac komunikovať a aby boli riadne veľké. Cítila som jeho bolesť, a zároveň som ju fúkala s tým, že číslo nezaváži. Nepomohlo: „U nás je to inak, u nás ľudia naozaj volia podľa čísel,“ dôvodil. Oči som mala stĺpkom, no neprekvapilo ma to. Keď cestujem po Slovensku a z profesionálnej deformácie si obzerám vyvesené vizuály, niekedy sa zdá, že číslo je to hlavné, čo chcú kandidáti ľuďom povedať. Nafúknuté bezpohlavné 4, 5 alebo 18 v krúžku má byť dôvodom, prečo mám v sobotu 10. novembra vstať a ísť voliť. Nie je to tak.

Pravda je taká, že keď už si tú námahu mám dať, nestačí mi o tom človeku vedieť len číslo. Skutočne nápomocné k voľbe (platí najmä v komunále) je, ak už kandidáta poznám, ideálne osobne, mala som z neho príjemný pocit a dôvod veriť mu, že chce úprimne po zvolení niečo urobiť. Vzbudil vo mne emóciu a sprostredkoval zážitok. Na to najlepšie slúži kontaktná kampaň, kde sa nepredstavujem „Dobrý deň, ja som Jožko Mrkvička číslo tri,“ ale „Dobrý deň, ja som Jožko Mrkvička a chcem sa vás spýtať, ako sa vám tu žije.“ Čísla by nemali byť hlavnou informáciou ani na billboardoch. Tam by mi mali pripomenúť tvár, ktorú som už stretol a stručne pripomenúť v jednej vete, prečo mám voliť práve tohto človeka. Číslo nie je dôvod ani posolstvo, nevenujte mu viac pozornosti, ako si zaslúži.

Mýtus 2: Vizuálny smog to vyrieši za nás

O billboardoch som už raz písala a nebolo to v dobrom. Odvtedy prešiel rok a svoj názor som trochu zmiernila. Ako som písala vyššie, slúžia ako doplnok a pamäťový háčik k zážitku, ktorý sme odovzdali v teréne. Mýlite sa však, ak si myslíte, že billbordy sú ten najdôležitejší kampaňový nástroj.

Podobne ako Facebook, sú povinnou jazdou, no úspech sa nedá zviesť len na ne. Rovnako neplatí, „čím viac, tým lepšie,“ čo bol obľúbený argument aj v týchto voľbách. V prípade billboardov, citylightov a bannerov priama úmera neplatí – najmä, ak ich umiestnite na neoficiálne miesta. Vtedy ľudí akurát tak nasrdíte, čo šikovne využili tí, ktorí v antikampani voči Matúšovi Vallovi v Bratislave polepili „jeho“ nálepkami cestovné poriadky či verejné bicykle.

Nezabúdajte, osobný kontakt s ľuďmi žiaden vizuálny smog nehradí, preto svoje peniaze radšej investujte do kontaktnej kampane.

Mýtus 3: Skákacie hrady sú cool

„V našom meste je to inak, u nás to bez skákacích hradov nejde. Deti to majú radi. Minule tu náš protivník zorganizoval obrovskú akciu, boli aj skákacie hrady. Zobrali sme deti, zabavili sa. Nebudeme ho voliť, ale bola to milá akcia. Niečo také by sme mali spraviť aj my, prečo nám to nechcete dovoliť?“

Skákacie hrady sú symbolom veľkých akcií, mítingov, kam prídu všetci, ktorí hľadajú nejakú zábavu v meste a snáď aj občerstvenie grátis. Áno, nesú v sebe milú myšlienku, urobme niečo pre deti aj dospelých, ideálne vo veľkom, neprinášajú však konverziu voličských hlasov. To znamená, že ak vám na akciu príde 500 ľudí, neznamená to, že získate 500 voličských hlasov. I keď môžete tej ilúzii ľahko podľahnúť. Na veľkých mítingoch sa vytráca posolstvo kandidáta a zážitok skutočného záujmu o ľudí. Tento typ akcií bol v kurze v 90-tych rokoch, dnes je v móde osobný dialóg kandidáta s voličom s posolstvom šitým na mieru. A vy chcete byť in, nie out, však?

…

Som zmieraná s tým, ak teraz na konci príde argument: „Ale Anna, naše mesto je to iné, u nás to funguje inak“. Viete, čo je na tom najmilšie? Že to počúvame naozaj v každom meste.

Anna Šovčíková