V tempe

Chlapík si nervózne poklepáva prstom po bloku. Druhý sa za poslednú štvrťhodinu asi po desiaty raz pozrel na telefón. To som taká nemožná? Fakt ich to nebaví? Veď na video sa celkom chytili… „Prepáčte. Musím odísť.“ Čo už.
Na ďalší blok prídu dvaja chlapíci o desať minút neskôr. Hm. Milujem, keď sa školí tam, kde sa aj pracuje. Každá prestávka zvádza k tomu „len tak si odbehnúť“ k pracovným mailom. „Zastavil ma na chodbe šéf.“ „Ešte som niečo musel rýchlo poslať.“ „Kolegyňa potrebovala s niečím pomôcť.“ Vyčaruj potom ucelený program tak, aby to dávalo zmysel odbiehajúcim aj sediacim, aby to prinieslo všetkým rovnaký osoh.
Obzvlášť chrumkavé sú v tomto tréningy a školenia v decembri. Všetci musia všetko stihnúť pred dvadsiatym. Podobne ako pred Veľkou nocou, to zas biznis hlási záverečnú v stredu pred Veľkým piatkom. Potom sa svet zatvorí a zahybernuje na ďalšie dva tri týždne. Celý svet, teda aj môj, čo bude skvelé. Lenže. To, že všetko treba stihnúť, znamená, že treba stihnúť aj školenia, aj pracovné povinnosti, aj veci nazbierané za celé mesiace. A tak odbiehanie a meškanie a telefonovanie a roztiahnuté počítače… sú častejšie a hojnejšie.
Nie som nemožná. Téma je zaujímavá. Program je dobre postavený. Cvičenia sú dynamické a reagujú na potreby ľudí. Všetko je poriadku. Len je nie najšťastnejší čas. To chce kľud. A nohy v teple. A v kalendári plus dva týždne. Lebo vtedy už bude to všetko znovu zapadať do seba ako kolieska dobre namasteného stroja.

Marie Stracenská