Vône

„Dáte si žuvačku?“ Naučili ma, že táto ponuka nie je ako ostatné. Neodmieta sa. Ja som tá, čo teraz ponúka, ale tajomstvo neodmietnutia zjavne pánovi, na ktorého sa obraciam, nikto nepovedal. Sedí kúsok odo mňa a keď som s ním robila modelovku, nebolo to bohviečo. Snažím sa dýchať plocho. Nemôže za to, opakujem si. A ponúknem ho ešte raz o niečo dôraznejšie.
Po rokoch trénovania by sme mnohí mohli napísať učebnicu o efekte rôznych pachov a vôní na akcieschopnosť ľudí. Ráno prichádzajú všetci vyvoňaní. Z áut a autobusov, čerství a oddýchnutí. Po prvej prestávke sa školiacou miestnosťou šíri vôňa kávy a kroasantov. Tréner slintá, ale zatiaľ čo ostatní maškrtia, on musí ťahať – rozprávať, nadchýnať, motivovať. Pauzu na obed často dopredu avizuje vôňa vysmážaných jedál šíriaca sa priestorom hotela, kde sa učíme. A popoludní sa to zlomí. Páni dávajú dolu saká a začína to byť náročné. Dámam vyprchala aj tá najkvalitnejšia voňavka, ale je to lepšie, než keď ju každú prestávku priživujú. Klíma v miestnosti udržiava ruky studené, ale kreslí mapy pod pazuchami. Sedieť, príliš sa nehýbať. Ešte dve hodiny. Ešte hodinu.
Podávame si ruky na rozlúčku. Usmievame sa a dívame sa do očí. Teším sa do auta.
Nič fyzické som dnes nerobila. Nikto z nás. Ale odchádzame uťahaní, aj naše telá o tom nesú pachovú stopu. Veľakrát som premýšľala, ako je možné, že človek sa pri rozprávaní a tancovaní okolo stola a flipchartu tak spotí. Odpoveď nepoznám. Len viem, že to tak býva.
Možno raz tú učebnicu o vôňach napíšem. Raz, keď bude medzi vôňami a pachmi presýtenými tréningami viac ako dva tri dni…

Marie Stracenská